Od roztrhaného kontinentu k Európe, ktorá žije v mieri.

Národy sa dnes na seba prizerajú spoza hraníc, ktoré predeľujú jednotlivé územia Európy od Uralu až po Atlantik, od Pyrenejí po Čierne more a od horúcich sfér Stredomoria po terén pokrytý snehom a ľadom, týčiaci sa na vrchu Škandinávskeho trojcípu. Dnes tie národy však pokladajú celé to bohatstvo, čo im ponúka spoločné územie, za samozrejmú vidinu zajtrajška. Avšak nie vždy tomu tak bolo. Tá krása, čo vyžaruje z pokojného územia Európy, ktoré poznáme dnes my – deti dvadsiateho prvého storočia, práve tá sa zrodila v momentoch tej najväčšej skazy. Inak povedané, keby nebolo krvavých vojen, kedy sa na európske pôdy rúcali obete zrodené z odhodlania brániť svoju vlasť, ľud by sa nepokúšal budovať spoločnú pevnosť, ktorá mu garantuje mier.mapa stará Európa.jpg
Čo tvorí spoločnú identitu modernej Európy?
Keď hovoríme o budovaní spoločného „európskeho národa“, ktorý sa rozhodol povstať potom, ako sa spamätal z tragickej porážky, ktorú sám sebe udelil počas rozhodujúcich bitiek dvadsiateho storočia, mali by sme mať na mysli spoločné dedičstvo, ktoré sa pretavilo do podoby národov, ako ich poznáme dnes. Carl Schmitt vo svojom diele využíva pojem „občianska európska vojna“, aby objasnil sled udalostí, ktoré hostil kontinent behom dvadsiateho storočia. Vyzdvihuje tiež dôležitosť, ktorá spočíva v pochopení, že hoci sa európsky ľud niekoľko ráz vo svojej histórii pokúsil roztrhať spoločnú ideológiu a poprieť svoj pôvod, zdieľa spoločnú krv.
To, čo v sebe zahŕňa pojem „spoločná identita“, to je bezpochyby i dôležitosť spoločnej pamiatky Európanov; inak povedané, to, čo Európan dnes môže považovať za tvorcu jeho identity, to je práve spôsob, ktorým dokáže nazrieť do spoločnej minulosti pre vytvorenie priaznivej budúcnosti. Práve to je dôvodom, prečo sa v našich radoch hovorí o dôležitosti pripomínať si staré prehry. Pretože len vďaka ich pôsobnosti a trvácnosti, dnes sa dokáže ľud posúvať ďalej, kontrolujúc tempo svojho kroku.mapa nová Európa.jpg
Vedomie spoločného bytia: je trvácnym v časoch krízy?
To, čo je zakódované v náture človeka samotného, tým je zrejme akási zvláštna povinnosť ohraničovať svoj priestor vo chvíli, kedy sa cíti ohrozený ostatnými. Ide o psychologický akt, ktorý pretrváva v myslení jednotlivca a rozširuje sa v priestranstve, kde sa snažia ľudské bytosti spoločne nažívať. Práve to po celé tisícročia viedlo Európanov k vzájomným potýčkam a dravým bojom, vyhrotených do masových strát a hromadných utrpení. Systém budovania ríš sa javí byť nanajvýš prirodzenou črtou viažúcou sa k existencii jednotlivca. Ľudské indivíduum zjavne potrebuje v sebe kŕmiť pocit spočívajúci v tom, že k niečomu a k niekomu patrí. Práve tým však jednotlivé územia sveta riskujú tvarovať ohraničené zóny, ktorými sa vedome uzatvárajú pred druhou komunitou, ktorej meno nepoznajú.
Na európskom území tomu nebolo inak. Národy sa k sebe stavali nehostinne až do momentu, kedy pochopili, že ich povinnosť spočíva vo vybudovaní jednotnej a silnej Európy. Dnes sa nám však núka otázka: je Európa schopná kráčať po spoločnej ceste i v časoch váhania a neistoty?